Drahý Sol,

Chcela by som s tebou hovoriť o tom, nad čím už dlho premýšľam. Práve s tebou, pretože si ťa vážim,  dôverujem ti a v tomto prípade si jediný, kto porozumie mojej osobnosti a chápe aj moje umenie. Obaja sa síce usilujeme o diametrálne odlišnú rovnováhu, emocionálne reagujeme úplne inak, ale predsa si rozumieme. Viem, že som v tvojej mienke trochu klesla a mám pocit, že som teba aj seba v mnohom sklamala! Napriek tomu cítim, že si v istom zmysle so mnou. Nech je to akokoľvek, chcem ti vysvetliť (aspoň sa o to pokúsiť), čo prežívam v práci a mimo nej.

Nedôverujem si dostatočne, aby som prišla aspoň s jedným nápadom, ale možno ani neexistuje jediný dobrý. A myslím, že ak by sa nejaký medzi mnohými vyskytol, asi by som ho nedokázala odhaliť. Takže kolíšem medzi prácou v zmätku a neprácou v zmätku. A aj keď nepracujem, bojujem s myšlienkami, akoby som – možno až príliš – lapala po všetkom a ničom zároveň, v nádeji, že nájdem samu seba. V tomto momente už nevidím, čo všetko som urobila a nedokážem ani vidieť zmysel. Veľmi by som ho chcela vidieť a veľmi sa snažím – no háčik je vo mne. Neustála frustrácia + neúspech.
Premýšľam o svojej prehnanej snahe. Cítim, že ju ženú nesprávne dôvody.  Ale keď o sebe človek pochybuje toľko ako ja, môže donekonečna premýšľať, čo si vlastne racionalizáciou ospravedlňuje. Akoby mal boj vyzerať jedine takto, nič viac a nič menej. Lenže ja sa nedokážem pre niečo zapáliť dostatočne dlho na to, aby som čokoľvek vyriešila a možno ma to ani nenapĺňa tak, aby som sa mala prečo snažiť.
Ale čo mám vlastne ešte robiť? Čítam a trápim sa a blúdim v kruhoch, no kde je to ovocie? Máš pracovať a ono príde? No vtedy sa ocitnem sama so sebou a to je pre mňa neznesiteľné. Nechcem súcit, ale nechcem ani, aby si sa na mne smial. Len by som ti rada ukázala, na čom som tu pracovala a spýtala sa ťa, čo si o tom myslíš. Keďže je to nemožné, aspoň sa ti prihováram.
Zdá sa mi, že našu tvorbu poháňa akési uznanie, ktoré si nedokážeme dať sami. V mojom prípade sa to zdá nevyvážené – sama seba si nevážim, o to viac uznania musí prísť zvonka.

Dokončila som „horiacu prácu“ – a ešte ďalšiu. Sú dobré – alebo sa mi v tejto chvíli páčia, takže sú dobré… Pracujem na tretej – veľa ťažkostí – no tlačím na pílu – a budem – prisahám.
Dobrú noc + dobre sa vyspi + pekné sny

Dnes, 20. apríla. 1965

Drahý Sol,

Nepresné, sčasti opodstatnene dlhé – žeby som predčila T. Wolfea? – kvantitou, nie kvalitou. Hoci som pre svoju nedbalosť dostala mnoho výčitiek, neprestávam písať.
Som teraz veľmi unavená, je 20:30. Pracujem tak 10 hodín denne a k tomu povinnosti manželky. Nepičujem, len hovorím. Každopádne sa ti chcem poďakovať za list  – a zaželať veľa radosti s výstavou  – možno je to klišé, no moja úprimnosť sa inými slovami nedá vyjadriť.

Dnes 22. apríla.

Mám chrípku, no neplánujem zostať dlho v posteli.

27. apríla.

Toto je menej ako list – takmer bez obsahu, ale posielam ti ho, aby som ti zaželala všetko najlepšie k tvojej výstave. Škoda, že tam nemôžeme byť.

S láskou,
Eva

Drahá Eva,

Už to bude takmer mesiac, čo si mi napísala, a odvtedy si možno zabudla na svoje rozpoloženie (o čom však pochybujem). Zdá sa, že si sa nezmenila a keby som bol na tvojom mieste, nenávidel by som každú minútu. Ale nerob to! Skús aspoň raz poslať celý svet do piče! Máš na to plné právo. Len sa konečne prestaň strachovať, zamýšľať, obzerať cez plece, čudovať, pochybovať, báť sa, bolieť, dúfať v instantné riešenia, zápasiť, dychčať, zmätkovať, mrviť, drviť, škrabať, žvatlať, látať, plátať, plantať, mátať, rátať, chvátať, kvákať, kárať, párať, strácať, otáľať, pootáčať, potácať, zatáčať, roztápať, zakopávať, plánovať, cibriť, viniť, gebriť, čertiť, pitvať, mykať, kydať, vzlykať, všetko leštiť, na všetko pičovať, bičovať sa, ponižovať sa, brblať, mrmlať, zdrhať, mrhať, prchať, pichať, ďobať, priväzovať, zveličovať, zamotávať, trieštiť, kriesiť, miesiť, mechriť, slimačím tempom sa ponevierať, strkať hlavu do piesku, strkať sa do zadkov, okrádať sa o čas, vyčkávať, mátožiť, humpľovať sa a zhadzovať sa, zhadzovať sa, zhadzovať sa. Prestaň a jednoducho ROB!

Z tvojho opisu a z toho, čo viem o tvojej predchádzajúcej tvorbe a o tvojich schopnostiach, vyplýva: práca, ktorú robíš, znie veľmi dobre. „Kreslím-čisté-jasné, ale dosť šialené stroje, veľké a odvážne… fakt nonsens.” To znie dobre, úžasne – fakt nonsens. Urob ich viac. Viac nonsensu, viac šialenstva, viac strojov, viac pŕs, penisov, pičiek, čohokoľvek – snaž sa o pretlak nonsensu. Skúšaj a poštekli v sebe niečo, svoj „divný humor“. Patríš najtajnejšej časti seba. Nech ťa netrápi, čo je cool, vyrob si vlastné uncool. Vytvor si niečo vlastné, vlastný svet. Ak sa bojíš, využi to vo svoj prospech– nakresli a namaľuj svoj strach a úzkosť. A prestaň sa trápiť veľkými, hlbokými vecami, ako „zvoliť si zmysel a spôsob života, či konzistentný prístup k nemožnému alebo priam imaginárnemu cieľu.“ Nacvičuj si, ako byť sprostá, hlúpa, bezmyšlienkovitá, prázdna.  Potom budeš schopná ROBIŤ!

Veľmi ti dôverujem, a aj napriek tomu, že sa mučíš, robíš fakt dobrú prácu. Skús urobiť nejakú ZLÚ prácu – tú najhoršiu, akú si vieš predstaviť a uvidíš, čo sa stane. Ale hlavne sa uvoľni a pošli všetko do čerta – nenesieš zodpovednosť za tento svet – si zodpovedná len za svoju prácu – tak ju ROB. A nemysli si, že tvoja práca musí vyhovieť nejakej predpísanej forme, predstave alebo chuti. Môže byť akoukoľvek ju chceš mať. Ale ak by bol pre teba život jednoduchší bez tvorby – tak s tým prestaň. Netýraj sa. Myslím si však, že v tebe je to zakorenené tak hlboko, že bude jednoduchšie ROBIŤ!

Vieš, sčasti tvojmu postoju rozumiem, pretože aj ja občas prechádzam podobným procesom, keď u mňa nastane „agonizujúce prehodnocovanie“ práce. Vtedy všetko, čo sa dá, podrobím zmene = nenávidím všetko, čo som dovtedy vytvoril a snažím sa vymyslieť niečo celkom nové a lepšie. Možno je to pre mňa nevyhnutné, možno ma tento proces neustále posúva ďalej a ďalej.  Ten pocit, že som schopný lepšieho, ako je tá sračka, čo som pred chvíľou vytvoril. Možno len potrebuješ svoju agóniu, aby si dosiahla to, čo chceš urobiť. A možno ťa to tisne k tomu, aby si to robila lepšie. Ale je to veľmi bolestivé, ja viem. Bolo by to omnoho lepšie, keby si si dokázala veriť a tvorila si jednoducho bez toho, aby si o tom filozofovala. Nemohla by si sa vykašľať na „svet“ a „UMENIE“?  Konečne prestať čičíkať svoje ego? Viem, že na tvorbu ti ostáva chvíľa a zvyšok času si ponechaná napospas svojim úvahám (presne ako každý iný). Ale vo chvíli, keď tvoríš, alebo skôr, ako začneš tvoriť, musíš vyprázdniť hlavu a sústrediť sa na to, čo robíš. A potom, keď niečo dokončíš, tak je to hotové a basta. Po chvíli zbadáš, že niektoré veci ti vyšli lepšie ako iné, ale vyjasní sa ti aj to, akým smerom sa uberáš. Som si istý, že toto všetko vieš. Musíš tiež vedieť, že svoju prácu nie si povinná obhajovať – dokonca ani sama pred sebou. Vieš, že tvoju tvorbu veľmi obdivujem a nechápem, prečo sa s ňou toľko trápiš. Ale ty vidíš aj veci, ktoré ja nie. No aj ty musíš veriť vo svoje schopnosti. A myslím, že veríš. Tak skús urobiť čo najviac poburujúcich vecí – šokuj samu seba. Máš moc urobiť čokoľvek.

Rád by som videl tvoju prácu a budem sa musieť uspokojiť s tým, že si počkám do augusta alebo septembra. Videl som fotky Tomových nových vecí u Lucy. Sú neskutočné – najmä tie s rigidnejšou formou: tie jednoduchšie. Predpokladám, že neskôr pošle ešte nejaké ďalšie. Informuj ma, ako to ide s výstavami a podobne. Moja tvorba sa od tvojho odchodu zmenila a je oveľa lepšia. Budem mať výstavu 4.-9. mája v Daniels Gallery 17 E 64yh St (bývalý Emmerich). Prial by som si, aby si tam mohla byť. Veľa lásky vám obom.

Sol