Ako sa máte po škole? Ste stále v umeleckej praxi?

Ste skupina relatívne etablovaných autoriek a autorov, preto nás zaujíma hlavne to, čo vám okrem umeleckej praxe navyšuje budget?

It marks a year and a half now since my graduation, and it turned out a bit different than expected. I experienced a fair share of unlucky moments during my studies, but the luck was seemingly turning for me after my diploma. After a residency in Paris I was offered a job in culture in which I envisioned for myself. Currently, I work as a public programme curator and PR for Kunsthalle Bratislava and I am quite happy in this position. I get to work on developing the program and give space to topics that I feel need to be given space and maybe destabilize what is usually happening and who is usually presented.

On the other hand, as this has been my first year of working a full time ’’real job’’,  it has been difficult for me to create art. Partially due to the change in the daily dynamic and partially as for the first time I had a monthly income and the necessity to constantly search for funding and apply to open calls subsided as I gained this type of security. So I allowed myself to take a break from producing my own art a year and focus on other people’s art for a year. It took a few months to get used to the new schedule of 9/17h and not be completely drained of energy on the weekends. Slowly, I managed to get  past this and for some time now I am feeling encouraged to create again and apply to open calls. Silver lining of not creating new works is that I could exhibit older/already created works when invited to shows.

Práve keď si tu voláme, upravujem fotky. Takže to je odpoveď na otázku, akým spôsobom prežívam. Mala som to šťastie, že pred Katedrou intermédií som štyri roky študovala fotku. Ja som si našla remeslo, ktoré môže priniesť aj obživu, a preto bolo v podstate jednoduché začať po škole zarábať. Ľudia, ktorí celých šesť rokov strávili len na KI, to možno nemajú také ľahké. Katedra intermédií je otvorená, naučí ťa rozmýšľať vrstevnato a komplexne o svete, no zároven ťa necibrí v umeleckom remesle. Myslím si, že práve preto je potom náročnejšie hľadať spôsob obživy, ak sa človek nezamestná v inštitucionalizovanej kultúre. Čiže fotím, ale zákazky sú nestálym príjmom a neviem sa na ne úplne spoľahnúť. Veľa spoluprác, ktoré dnes mám, mi sprostredkovala VŠVU. Študenti nadväzujú kontakty a na základe nich neskôr dostávajú ponuky. Okrem toho som momentálne na pracovnej stáži v Portugalsku, čo je absolventská stáž programu Erasmus a je to skvelá príležitosť, ako si trochu oddýchnuť po intenzívnych dvoch rokoch magisterského štúdia. Ale neviem, čo bude ďalej… Zamýšľam sa, či by som dokázala byť kultúrna pracovníčka v inštitúcii... do akej miery chcem odovzdať svoju kreativitu kultúrnym inštitúciám. Skôr sa vidím na voľnej nohe a to je tažké.

Štipká sú často jedinou opciou, ako môžu študenti po škole prežiť a mám pocit, že VŠVU neučí dostatočne, ako sa treba o podporu uchádzať a ako granty písať.

Imrich, ako je to u teba v ČR?

Už během školy jsem měl dlouhodobější práce. Fotil jsem handicapované pro neziskovky, které se zabývají sociální péčí, takže jsem se dostal k síce malému, no stabilnímu příjmu. Tohle mi pomohlo překlenout období mezi studií. Pak jsem měl štěstí na spoustu grantů a rezidencí, co mi připadalo užitečný. Později jsem získal pozici asistenta na Ostravské univerzitě, což je daleko zodpovědnější. Začal jsem si říkat, že umělec na hovno, ale na administraci dobrý. Čekám, kdy to bude naopak. A během toho jsem začal doktorát na VŠVU, který mi spoustu věcí otevřel. Teď jsem měl rok přerušený studium a získal jsem mnohem víc administrativních povinností. To mi umožnilo přežít, ale na umění zbývá minimum času. Hledám teda umění tam, kde jsem ho předtím nehledal. V způsobu svého jednání vzhledem ke krajině a okolí.

Kdybych neměl zaměstnání na univerzitě, zřejmě bych musel mnohem víc shánět zakázky a hledat možnosti, kde peníze vydělat. Pohodlné prostředí úvazku však může být i past. Ale jsem rád, že v té pasti jsem, no myslím, že jsem přišel o jakousi dravost.

Vďaka, s mnohým z toho súzniem... Lydka, ty to máš ako?

Odkedy som skončila VŠVU, mám dost pankáčsky život. Do štúdia som sa pustila o päť rokov staršia ako ostatní magistri a dovtedy som bola relatívne usporiadaná. Bola som vydatá a mala som full-time job. A potom som sa uvoľnila. Mám v živote také fázy. V jednej práci napríklad vydržím len dva roky. Ako si vravel Imrich, stále zamestnanie je pasca. Všetky výhody sa po dvoch rokoch prehlušia tým, že potrebujem voľnosť. Predstavujem si to ako boj divokého tvorivého zvieraťa. Odkedy som skončila VŠVU, ani neviem z čoho žijem. Teraz napríklad už tretí mesiac žijem z reklamy na Kaufland, inak je to náhodné. Občas príde kšeft, sem tam niečo pomoderujem, niekedy je to reklama... vždy viem odhadnúť, že som napríklad ešte na štyri mesiace vybavená  a potom verím, že niečo príde a budem zase ďalšie mesiace v pohode… Môžem si to dovoliť, lebo nemám rodinu, dieťa… zodpovednosť.

V lete bola uhorková sezóna, to bolo fakt ťažké. Na jeseň som sa zamestnala v obuvníctve. Snažím sa to brať s nadhľadom, v myšlienkach po celý čas riešim divadlo. To je najpodstatnejšie. Peniaze vždy nejako vyskladám. A keď ich môžem mať z niečoho, čo mám rada, som za to vďačná. Ale ak niečo robím iba pre peniaze, snažím sa to neprežívať, neopúšťať sa preto. Navyše, aj v obuvníctve je hŕba inšpirácie, tém, darí sa mi tam stretávať ľudí mimo mojej bubliny. Zamestnanie mi v neposlednom rade prináša stabilitu, aspoň chvíľku nemusím riešiť existenčné otázky. Potom mám viac priestoru v hlave na tvorbu. V septembri som sa zamestnala, lebo som mala pred premiérou a nevedela som na tom pracovať. Ale neprišla som ešte na to, ako by sa dalo len tak žiť a tvoriť, aby mi za to ľudia platili veľké peniaze. To by som chcela.

Veľmi ma upokojuje, že všetci riešime podobné veci.

Áno, a nie sme jediní. Kto sa chce s umeleckým vzdelaním etablovať v rámci svojej profesie, musí zrejme prejsť viacročným procesom, v ktorom to rôzne skladá, brigáduje…  Preto sú asi dôležité prvé roky po škole a určite aj posledné počas štúdia. Imrich aj Paula dobre pomenovali, že projekty, ktoré si rozbehli už na škole, im pomohli preklenúť neistotu…

Ale ja neviem, možno to nie je obdobie. Možno je to život, pre ktorý som sa rozhodla. Dva roky v práci, rok iba divadlo, pár mesiacov brigáda, potom zase dačo... možno ja nechcem nič preklenúť...

To je ten život na voľnej nohe,...

Jak se zvyšují nároky, tak se zvýší i přísun. Jestli mi teď stačí stovka, tak za tu dobu, kdy budu potřebovat dvě, tak se ten příjem přirozeně zvýší... nebo aspoň mám ten pocit. Když člověk ti věci dělá a veří tomu, dřív nebo později si toho někdo musí všimnout....

Aké hard a soft skills vám štúdium umenia dalo?

Pre mňa bolo VŠVU oveľa slobodnejšie, než VŠMU, kde som študovala predtým. Uvedomila som si to už dávnejšie, keď som ešte študovala divadlo a na VŠVU som chodila pózovať na maľbu. Keď som si na konci prezrela kresby a videla tie rôzne prístupy, a uvedomila som si, že pedagóg svojich študentov napriek rôznorodosti podporoval. Pre mňa to bolo šialené. A hovorila som si, ako je možné, že to nie je rovnaké? Bol tam chalan, čo kreslil neónovou fixkou,...

Na VŠMU to bolo tak, že robíte veci presne ako pedagóg. Keď on chce ruskú drámu, tak robíte ruskú drámu. Keď má rád historické kostýmy, tak aj vy ich budete robiť. Na VŠMU sa napríklad absolútne nehovorilo o tom, aké granty majú študenti k dispozícii. Na Katedre intermédií pedagógovia bežne hovoria o open calloch, štipkách, konkurzoch... dokonca aj o takých, kam sa sami hlásia. Je to veľmi prajné. Po skončení oboch škôl som si navyše uvedomila, že divadlo je o dosť nudnejšie. Zdá sa mi, že vo výtvarnom umení je všetko odvážnejšie.

To ma teda prekvapilo.

Aj mňa...

Asi záleží jaké divadlo, a jaké výtvarné umění...

Takže tým skillom, ktorý si si vzala, je odvaha?

Odvaha určite... ale aj vizuálne sa dívam inak. Na divadlo, na scény,...

Kto by chcel nadviazať?

Můžu já? Navzdory tomu, že člověk studuje, má pocit, že v řade věcí je nakonec samouk. Do jisté míry mi v něčem tá řemeslnost chybí doteď… a je to dáno způsobem výuky na výtvarných školách u nás. Pro porovnání uvedu, že jsem před doktorandským absolvoval roční rezidenci v Německu , kde jsem měl hlavný ateliér jako takový mozek a kolem neho jsem si navolil různé praktické workshopy. Tam byl permanentne přítomný odborník, technik, který vás danou technologii veděl perfektně naučit. Ale možná si to idealizuju. I u nás se to možná dá takhle zorganizovat, je to zřejmě i o přístupu. Někteří berou možnosti na škole jako šanci a jiní zase jako úkol, kterýmu se snaží vyhnout.

Prostredie je dôležité, ale nemôžeme prepadať ilúzii, že je to jediná premenná v procese výučby. Aj u nás sa to dá takto namixovať. Nezabudnem na jednu našu erazmáčku, ktorá za tri mesiace spoznala snáď každého technika v našej budove na Drotárskej. Chodila na keramiku, sklo, k tomu bola u nás na intermédiách... za tri mesiace si odniesla zo školy viac materiálnych výstupov ako niekto za celé bakalárske štúdium... neviem, je to trochu aj o tom, či sme dychtiví po poznaní...

Jeli, how do you see it?

I first did my bachelors in Belgrade and I only came to Bratislava for one semester before enrolling in my masters. The way I landed here eventually,  was a semi-chance, sami-fate...

In Belgrade I was studying at the textile department, so we really learned everything, from various traditional and contemporary techniques, printing to spinning wool and dyeing... so I am skilled in this niche, which I also use today. However, VŠVU gave me a sense of mobility and fluidity, which I needed at that time. I see VŠVU as a school, that is more beneficial for people that are self motivated, knowing, where they are headed sort to speak. I believe VŠVU can be difficult when you are looking for or need more guidance. Which is a shame, because it doesn't mean that one’s  work is less, it just proves we all have different expectations and needs from school and our studies.

I would call my time at the academy, a trial of a real artist’s life, and think I learned to trust my practice and developed my working process. That's kinda priceless.

Ďakujeme Jeli, Paula, uzavri toto kolo prosím.

Pred VŠVU som chodila na gymnázium a prísť sem bolo veľké wow. Očarilo ma, že môžem študovať fotografiu, teda niečo hravé, tvorivé. Tvorba pre mňa prestala byť hobby. Škola vo mne podnietila zvedavosť, záujem skúmať veci z rôznych perspektív. Škola mi pomohla vnímať diverzitu. Ďalší wow moment bol prestup do ateliéru vvv na Katedre intermédií. Pre mňa sa Katedra fotografie stala v určitom bode málo podnetná. Dala mi remeslo, ale v dialógu s okolitým svetom sa mi zdala byť uzavretá. Moja bakalárka sa točila okolo kritiky kapitalizmu a klimatickej krízy a mrzelo ma, že som nedostala žiadny diskurzívny feedback. Mám pocit, že KI je viac na zemi. Vieme tu lepšie preklápať každodennú skúsenosť zo života aj do štúdia a umenia. Vedie nás k tomu, aby sme mali oči doširoka otvorené a venovali sa svetu. Neostávame v bubline jediného média. Čo je veľmi cenné.

Ateliér vvv mi dal veľký zmysel pre komunitu a zdieľnosť. Tešila som sa do školy na premiešavanie perspektív a nápadov a v tomto kontexte bol zásadný semester s Mariou Hlavajovou. Prišla s iným spôsobom vzdelávania, ktorý pre nás nebol bežný. A bolo to pre mňa veľmi oslobodzujúce. Vďaka času s ňou som si dokonca vyriešila aj veľa otázok, ktoré som mala v sebe nevyriešené a blokovali ma. Veľmi ma formovala ľudsky aj v premýšľaní.

Fotka je tradiční médium, Intermédiá jsou osvobodzující v tom, že nejsou zatažená jediným médiem... ti tradiční disciplíny mají pocit, že jejich prvořadým cílem je pochopit danou disciplínu, což je samozřejmě fajn, ale v současném světě dnes potřebujeme spíše místo, kde se potkávat, formovat názor, reflektovat svět a co se v něm děje. Hledání formy může probíhat externě.

Zaujímavé je, že všetci ste pred Intermédiami študovali niečo iné. Na katedru ste teda prišli s nejakým remeslom, ale zároveň s pocitom, že sa chcete voči niečomu vymedziť. Trochu nahnevaní. Bolo by zaujímavé vaše postrehy porovnať s názormi ľudí, ktorí boli šesť rokov len na Intermédiách. Niektorí z nich sú sklamaní, lebo sme im nedali remeslo, aj keď vedia kontextuálne premýšľať. Nemala by byť Katedra intermédií magisterský program?

Ja som absolvovala iba KI, a na tieto pocity som prišla až počas magisterského štúdia. Môže to byť aj časom, dospievaním, že sa jednoducho neskôr vieš na seba pozrieť s odstupom. Určite som sa prvé tri roky veľmi trápila. Od bakalárky už zhruba viem, čo robím. Nestratiť sa vnútorne počas prvých troch rokov bola fakt výzva.

Pre mňa boli dva roky magisterského málo. Možno to bolo pandémiou, no mala som pocit, že som sa prvý rok len zoznamovala, a druhý už lúčila. Potrebovala by som ešte tretí rok.

I agree! I feel robbed. (smiech).

Pre mňa sú veľmi podstatné drobnosti. Napríklad to, že sme s divadlom dvakrát hrali na pôde VŠVU a nikto proti tomu nič nemal. Na VŠMU si napríklad nemôžeš hrať vlastné veci, aj keď tam študuješ… Rešpekt a sloboda na VŠVU pre mňa začínajú už vrátnikom. Keď sme šli hrať na Drotársku, párkrát som sa pred vstupom nadýchla a dúfala som, že nás v nedeľu nevyhodí aj s vecami… Ale ani som nemusela ukazovať povolenie rektorky, vrátnik nám rovno ponúkol služobný výťah. Ja som nechápala. Spolužiak sa na VŠMU pobil s vrátnikom, lebo mu nefungoval ISIC…

When I said that it was a trial, it was amazing for me as well, that you could stay endlessly in the school, unofficially of course. Well, it is tolerated. It gave me the ability to fully immerse myself in my process. VVV and VŠVU gave me the feeling that the space was undoubtedly mine to occupy and use as I pleased.

Napadlo mi, či by nebolo dobré mať aj akýsi postgraduálny program. Viacerí ste spomenuli, že by ste chceli byť ešte stále súčasťou katedry.

Áno, ja mám pocit, že mi nestačilo. Na prijímačkách som mala 17, prvé tri roky štúdia boli druhá puberta. Vôbec som umenie neprežívala do hĺbky. Začala som si to zvedomovať až po štvrtom ročníku. Aj to je inak otázka, ako skoro ísť na tento typ štúdia. Veková vyzretosť by mohla byť k úžitku. Preto ma baví idea doktorandského.

Postgraduálny program je v podstate pozícia projektovej koordinátorky, na ktorej si Nela u nás. A čo sa týka veku, nejaký disclaimer by v tej knihe fakt mohol byť, že vlastne je naozaj lepšie ísť na školu po nejakej pauze po strednej.

I would advise one thing on this topic. It is not necessarily a solution to cancel Bachelors, but maybe there could exist a strong advisory or an obligation for students of Bachelors to have a secondary atelier, which is not intermedia.

V Gente sme museli mať každý semester povinne minor ateliér. Síce som bola na performance, ale mali sme okrem toho taký mix workshopov, kde sme povinne museli využívať iné médium. Ale o to musia mať záujem aj iné katedry. Pre niekoho je náročné pracovať medziodborovo, ale myslím, že by sme tam v umeleckom školstve mali smerovať.

Dajme si teraz rýchly roast. Čo vás nebavilo, sklamalo? Skúsme pomenovať kritické body a ideálne aj predstaviť víziu toho, aký typ školy si predstavujeme.

Vo vzdelávaní som najviac cítila nedostatok financií. Najviac sa to odrazilo na tom, že sú pedagógovia prepracovaní. Bolo to cítiť aj na konzultáciách. Niekedy bola spätná väzba nedostatočná, akoby som zo všetkých smerov cítila vyhorenie. V kultúre sme na tom všetci podobne. A škola nie je výnimkou. Musíme spoločne hľadať malé cestičky a tunely, ktoré nám pomôžu to zmeniť.

Spomínam si aj na to, ako naša mladšia spolužiačka na workshope v Banskej Stanici  spomenula, že nemá peniaze na semestrálku. Často sme mali spĺňať aj povinné zadania, kde sme si museli kúpiť drahý materiál. Neviem, ako to mohli ľudia bez brigády zvládnuť. Na druhej strane je pravda, že študujeme zdarma a to je v porovnaní s inými krajinami veľké privilégium.

Coming from a different background, I didn’t notice the lack of funding as much. But I also understand that we constantly need to fight for improvement. We are always fighting for utopia, because when we settle, we just end up with dystopia.

To mention the downfalls of my studies, it's paradoxical.

When I talked about my biggest takeaways, I mentioned the opportunity to learn trust  my process, become confident in my  practice and gain independence. But at times I felt the lack of trust from pedagogues. Sometimes I got this vibe from you with Martin.

Tiež mám s Martinom takúto skúsenosť, ale chcem povedať, že si veľmi na ňom vážim, že je otvorený spätnej väzbe a rád ju aj zapracuje. Mám ho za to veľmi rada, pretože niektorí pedagógovia na našej škole sa jednoducho kritike alebo spätnej väzbe bránia a nepripúšťajú si chyby.

Já nevím, mám tendenci hledat chyby spíš v sobě. Ale obecně by měla škola směřovat k zpřísnění u přijímaček. Mám pocit, že se střední škola přelila na vysokou a studenti mají čím dál tím víc pocit, že by měla škola o ně pečovat. Ale já si nemyslím, že cesta vede vždy jenom v přizpůsobení. Myslím, že školství smeruje k takové míře komfortu a péči, až to nemusí být zdravé. A co se týče ateliéru, mne paradoxne ne vždy vyhovovalo otevřené, přátelské prostředí. Bylo toho někdy moc.

Ďakujeme Imrich, to je cenné. Lydka?

Na VŠMU, aby som pomenovala aj jej silné stránky, sme napríklad mali budget na koncosemestrálnu inscenáciu. Aspoň na kostýmy a scénu vždy bolo a to sme nemuseli riešiť. Neuvedomila som si, že na VŠVU si všetko ľudia kupujú sami. Môže to byť ťažké. Ja som mala počas štúdia prácu, takže som to vykryla v pohode, ale niekto kto ju nemá.

A na Martinovi je úplne vidieť, ako sa nad sebou zamýšľa a ako sa posúva.

Pamätám si situáciu, keď spolužiačka na fotografii vyjadrila feedback pedagogičkám a išlo to do stratena. Preto si to porovnávam a vidím rozdiel.

A tých šesť rokov ťa naučí aj to, že slová pedagógov neberieš tak vážne. Lebo sa už poznáš a vieš si za svojimi rozhodnutiami stáť. Keď na školu prídeš, berieš si všetko absolútne k srdcu. Možno by ešte pred začiatkom štúdia mali byť mladí poučení o tom, že musia počúvať aj samých seba a že pedagógovia sú tu na to, aby ich podporili a nie zhadzovali.

Ale k tomu, že presne vieš, čo chceš, musíš dozrieť. A úlohou pedagógov je okrem podpory aj to, že niekedy si jednoducho myslíš zle a pedagóg má povinnosť ti to povedať.

Ale ja som nechcela povedať, že by mali pedagógia pritakať všetkému. Asi je to iba o tom, aké slová sa použijú... nejde o to, či je to kritika alebo pochvala, ale či je za nimi rešpekt.

Presne tak, súhlasím. Ako pedagógovia potrebujeme hlavne úctu smerom ku kolegom a kolegyniam, nepedagogickému personálu a hlavne študentstvu. Do hĺbky ľudí vypočuť a dať im komplexnú spätnú väzbu. My sme s Martinom mali desiatky rozhovorov o tom, čo a ako robíme dobre/zle a stále hľadáme balans. Napriek tomu, že chceme tvoriť inkluzívne prostredie, je dôležité, aby tu stále existovala určitá tvrdosť alebo prísnosť. To je pre profesionalitu prostredia dôležité. A je lepšie, ak narazíte na hranu v relatívne bezpečnom prostredí školy, ako keď sa vám to stane prvýkrát po škole. Myslím, že ten kokteil prístupov a jazykov je u nás dobre namixovaný. Jasné, že miest pre zlepšenie je dosť. Ale sú aj veci, ktoré by sa mohli zlepšovať a meniť aj u študentstva. Je to konštantné vyjednávanie. Ale teším sa, že sa neustále snažíme budovať vzťahy, ktoré sú chápavé a dovoľujú nám navzájom sa od seba učiť.