Čo je permakríza? To, že je stále nejaká kríza?”

Áno.

Vždy tu bola nejaká kríza, ja to nejak neprežívam. Som rada, že som v škole a učím sa nové veci.

Štúdium na akejkoľvek škole je v období permakríz veľmi náročné. Pretože v zásade v kríze trpí každý jedinec, či už je študent alebo nie. Ale ľudia budú aj tak trpieť stále, takže je to jedno, nie?

Mňa nebaví utápať sa v tom, že je nejaká kríza, lebo sa napriek všetkému podľa všetkých ukazovateľov máme najlepšie, ako sme sa kedy mali… len toho asi priveľa vieme.

Ale to neznamená, že to tak aj vnímame.

Len zato, že sme generácia, ktorá neschytala najväčšie bomby, majú byť naše problémy banalizované?

Nemajú! Mňa akurát nebaví neustále sa točiť v tom, že sme v kríze. Akoby  to bola už nejaká mantra, vieš?

Ďalej sa pýtajú: V čom ti škola pomáha, aké soft/hard skills ťa učí a čo by naopak mohla robiť viac? To je ešte k tej prvej otázke.

My máme tú výhodu, že sme v ateliéri, kde sme schopní o veciach komunikovať a rozvíjať si rôzne pohľady na problémy a tolerovať názory ostatných. Myslím, že toto je dosť dobrý skill. Tomu ver! Vedú nás k tomu, že môžeme mať vlastný názor, neberú nám ho a dovolia nám ho vysloviť bez toho, aby nás džadžovali.

Martin sa občas chytí za hlavu, ale to možno preto, že ho bolí.
*smiech*

No hej, lebo vlastne musí potlačiť svoje ego, a to je pre umelcov ťažké.

Totálne, tomu ver.

Tento ateliér ťa učí aj tolerancii.

Podľa mňa sme dosť naučení pracovať hlavou a trávime väčšinu času rozmýšľaním. Podľa mňa každý*á z nás na tejto katedre trpí tým, že by chcel*a hrozne niečo robiť manuálne. Nikto ťa tu prirodzene nevedie k tomu, že by si mal robiť manuálnu prácu, nie?

Keď chceš, môžeš ju robiť.

Dajú ti priestor sa rozhodnúť, ale nevedú ťa k tomu, aby si niečo vyslovene robila…

Martin vždy povie, že hlavne robte dačo, vieš… že nemáme o tom len hovoriť, ale máme robiť.

Proste máš stále možnosť robiť s materiálom. Nie je to prvoradé, ale ak chceš, môže to byť veľká súčasť toho, ako sa k svojej práci na škole postavíš.

Pre mňa je to v poslednej dobe odvaha sa vôbec ozvať. Ja nechápem, ako vôbec takto dokážete rozprávať, ja mám z toho stres… aj teraz mám stres...

(skáče do reči): A to sme tu len tri.

Hej, a je to úplne v pohode, ale neviem, proste cítim niečo také, čo mi nedovolí hovoriť… Neviem proste

(skáče do reči): Máš strach, že povieš niečo zlé?

To práveže nie, lebo, viem, že vám môžem povedať všetko. Ale neviem, niekedy stratím schopnosť rozprávať… Aj teraz sme dostali zadanie, nad ktorým som rozmýšľala, ale zrazu svoje myšlienky neviem vyjadriť.

Ja si myslím, že to je prirodzené. Podľa mňa vie málokto verbalizovať všetko, čo mu/jej napadne. Možno až nikto.

Greta, tak to fakt neprinášaš.

A to je úplne odveci. Ale teda k tej otázke. Čo prinášaš do kolektívu, tak ja teda toho teraz moc neprinášam.

Nie?! Však Pokoj, ticho, pokoj.

Nie ja! Ona!

(všetky smiech)

Tak máš pocit, že nič neprinášaš, hej? Tak minimálne prinášaš svoju osobu!

Ja mám rada ľudí, ktorí sú ticho. Mňa to zaujíma.

Aj ja to mám rada. Lebo ich môžem sledovať a pozorovať. A nedozvieš sa o nich všetko hneď a naraz! Nezačnú ťa hneď nudiť. Gréti, a ty čo prinášaš do kolektívu?

Všetko, čo len chceš. Neviem. Chaos. Chaos a toxic – raz mi Eva povedala, že som toxic, ale že to dáva. Možno srandu? Ja by som bola rada, keby to bola skôr sranda, nielen toxic.

Ja do každého kolektívu prinášam to, že viem problémy vyriešiť za celý kolektív. Keď má problém celý kolektív, tak ja som tá, čo to rieši. To je tak všetko, čo k tomu poviem.

Čo pre teba v tomto procese znamená odvaha a vytrvalosť?

No vôbec tu byť, nie? A vôbec tu tráviť čas, aj keď nemusíme. Vlastne už to, že si na vysokej škole, je tvoja vlastná voľba a rozhodnutie. A už to je vlastne DOSŤ odvážne, že my tu sme a že ty si tu. Ako slobodná matka si sa rozhodla chodiť do školy, čo je skurvene odvážne, asi najodvážnejšie z nás všetkých. Myslím si, že odvaha je aj v tom,  že sme sa nerozhodli pracovať, ale chceme byť vzdelaní v niečom.

Minule som sa zamestnala, v takej dobre platenej práci, a tak som si vravela, kokos, prečo ja vlastne chodím do tej školy? Len potom mi došlo, že bez umenia je to strašná nuda. Pre mňa život bez umenia vlastne nie je život. Lebo čo to je? Nuda. Ja sa vlastne odjakživa pozerám na svet cez inú optiku, pre niekoho čudnú. Tak to je asi umenie a to je proste súčasť života. A tá škola je pre mňa odmena.

Včera som našla svoje staré denníky. Mala som tam napísané, že prečo chcem ísť na umeleckú školu… a odpoveď bola, že sa chcem viac spoznať, objaviť a precítiť. Asi som to stále neobjavila, ale pokračujem v práci.

Ja vždy poviem, že z každého rožka troška.

To je také rýchle. Dobré. Úderné.

Ja hovorím, že sa učím myslieť.

To je dobré. (smiech)

… ja mám za sebou vlastne umelecko-remeselnú školu a vychytala som ešte tie časy, keď sme naozaj robili ručne – ryli sme do plechu, sekali sme plakety, tak si vlastne viem predstaviť, že to raz pretavím aj do niečoho materiálového. Škoda len, že to nerobím teraz.

Tak ale minimálne si to robila.

Neviem si predstaviť, že by som na túto školu prišla s tým, že neviem nič remeselne robiť. Ale to nemyslím v zlom, len by som nechcela byť v takej pozícii.

To musí byť hrozne stresujúce. Veď ja mam stres jak riť, keď musím ísť na kresbu, a to sa učím kresliť, odkedy som sa narodila. No dobre, ale odpovedzme na tie otázky.

Odpovedali sme?

Ja to vysvetľujem tak, že to je taká katedra, kde sa nešpecifikujete vôbec na nič, že neštudujete iba fotografiu, iba grafiku, ale študujete to, čo vás baví a čo chcete robiť a čomu sa chcete venovať. A ide o to, aby tie veci mali myšlienku.