Mám nejaký feel ohľadom môjho vzdelávania, ale neviem ho dať do slov. Pre mňa sú intermédiá priestor, kde sa môžem posúvať ako človek. A čo sa týka hard skills, podľa mňa na to intermédiá nie sú stavané. Hovoril som o tom aj s Paulou Gogolou a zhodli sme sa, že by intermédiá mali byť magisterské štúdium. Počas bakalárskeho ročníka by sme mali získať nejaký hard skill v konkrétnom médiu.

Pokiaľ nemáš vyslovene pri príchode na intermédiá svoje remeslo, tak to môže byť veľmi mätúce štúdium. A potom sa môže stať, že vieš veľa vecí, ale nie dostatočne kvalitne na to, aby si si odniesol niečo komplexné.

Ja som predtým chodila na grafiku, a najprv som mala pocit, že mi intermédiá nebudú stačiť.  Ale som veľmi rada, že mi tu otvorili cestu k ďalším médiám. Tým, že si tu prejdeš materiálové, audiovizuálne a vizuálne predmety, máš otvorené možnosti premýšľať aj skrz viaceré remeslá a lepšie sa spoznať. Neskôr dokážeš už vyselektovať, čo sú tvoje záujmy. Ale je fajn poznať aspoň základ toho, ako funguje zvuk alebo strih, či jednoduché odlievanie a rezbárstvo. Potom sa po tých remeslách nebudeš báť siahnuť pri vlastných projektoch. Ak si si istý*á len v jednom konkrétnom médiu, strácaš príležitosť nazerať cez ostatné. Preto si myslím, že intermédiá sú viac než vhodné aj pre bakalársky stupeň.

Na FAVU sme napríklad mali spoločný zoznam predmetov, ktoré si mohol navoliť ktokoľvek z katedry tak, ako chcel.

Na AVU to majú rovnako. Ja som to aspoň zažila ako študentka na erasme. Aj napriek tomu, že som tam študovala intermédiá, mohla som si navoliť aj sochárske predmety a mohla som ísť aj na predmety pre grafikov a pod…

Na VŠVU by mali byť dielne otvorenejšie pre všetkých. Nie iba pre konkrétne katedry, pod ktoré spadajú. Pretože aj keď si študenti*ky chcú zapísať predmety, narazia na prekážky: najprv musia napísať milión emailov a krvopotne pátrať po kontakte na vyučujúceho, aby na konci cesty zistili, že pedagóg na nich nemá čas. To je mega vyčerpávajúce a neefektívne.

Ako študenti*ky sa musíme vynájsť medzi sebou, ak chceme získať skill mimo našej katedry.

(smiech) Celkom hard otázka.

(smiech)

Ako ako queer umelec/človek neustále hľadám priestor, kde a s kým môžem konzultovať, alebo kde a ako sa môžem vyjadriť, lebo stále si nie som úplne istý, kde môžem svoje pochybnosti riešiť.

Ale podľa mňa si vďaka tomuto odvážny. Už len tým, že vyhľadávaš aj externé podnety a priestory pre konzultáciu.

Mnoho pedagógov a pedagogičiek uznáva feministické umenie, ako aj feministickú avantgardu, ale na queer umenie sa kladie minimálny dôraz. A pritom bez feministického umenia by nebolo queer umenie, a naopak. Myslím si, že do kolektívu, v ktorom sa nachádzam, vnášam práve toto poznanie.

Nepovedala by som, že to, čo prinášam, je individuálne. Je to skôr niečo, čo zdieľame vzájomne. Vytvárame akýsi safe space… Môžeme robiť chyby a podržať sa, uvedomovať si veci, scitlivovať sa… Veď každý človek do školy prichádza s úplne iným videním sveta a inými cieľmi.  A čo pre mňa znamená odvaha a vytrvalosť? Privádza nás ku konzistentnosti. Zrazu nemám pocit, že potrebujem utiecť od svojich myšlienok, a kolektív mi pomáha viac si veriť a zotrvať pri tom, čo robím. A vedieť si to obhájiť, najmä pred sebou. A to ma prirodzene ťahá k  vytrvalosti. K väčšej sebaistote a dôvere. Sama by som si to nevedela poskytnúť. Takže ten kolektív skôr dáva mne, než ja jemu, ale zároveň si uvedomujem, že som jeho súčasťou, takže možno to aj ja poskytujem ostatným svojou prítomnosťou a aktivitou v ateliéri.

Je to veľmi ťažké špecifikovať alebo konkretizovať, lebo to celé tkvie v kolektívnom prínose. Je krásne, že sa vieme stretnúť, a že sa navzájom rozprávame aj o témach, ktoré sa nemusia nutne dotýkať každého z nás. A to je veľmi obohacujúce. Každý sem prinesie svoje a navzájom to vieme spolu riešiť a vzdelávať sa.

Ja sa to snažím čo najviac zjednodušiť. V podstate im poviem, že intermédiá obsahujú viacero médií, ktoré smerujú k súčasnému prístupu k umeniu a odbáčajú od tradičných médií, ako sú napríklad maľba a grafika. Že používame spektrum rôznych audiovizuálnych, ale aj priestorových predmetov ako napríklad sochy a objekty, alebo pracujeme s materiálom. V podstate sa snažíme byť v niečom zameraní*é viac na teoretický obsah.

Keď to vysvetľujem niekomu veľmi nezainteresovanému až cudziemu, poviem, že študujeme teoretické pozadie. Nemáme zadané špecifické médium, v ktorom tvoríme. Potom to vysvetľujem na mojom osobnom príklade. Pracujem s kresbou a so sklom, kým moji spolužiaci pracujú so zvukom a videom. Napriek tomu sme stále spolu všetci na tom istom odbore. Vždy sa tvária, že to pochopili, ale ťažko povedať, či naozaj.

Ľudia, čo ma dobre poznajú, vedia, že nedokážem zostať pri jedinom médiu. Vedia, že som vystriedal fotku, odev, maľbu…  Napríklad babke som to nedávno vysvetľoval tak, že si tu môžem každý semester vybrať iné médium.

Ja ešte hovorím, že to je umenie, ktoré má presahy do iných spektier. Nemusí byť vyslovene galerijné, ale že niekedy to môže byť… Ja neviem, nejaký vizuálny efekt alebo niečo v spojení so žurnalistikou alebo hudbou.

Ale to podľa mňa stále nie je úplne jasné.

Ani napriek tomu, že je to zjednodušené, nemávam pocit, že na konci vysvetľovania niekto niečo pochopil. Môj otec doteraz všetkým hovorí, že chodím na maľbu. (smiech)

Ja som sa nedávno stretol s pani čo komponuje hudbu pre SND, a dokonca aj jej som musel vysvetľovať, čo sú intermédiá. Myslel som si, že práve takýto človek tomu bude rozumieť. A ona si vlastne celý čas myslela, že rozprávam o nejakej scénografii.

Mne sa už párkrát stalo, že ma pri vysvetľovaní iba stopli a celé to zhrnuli vetou: Aha, to je celé také konceptuálne, že?

Mne raz jeden stredoškolák povedal, že „to je ten trash art z galérií, čo?“

Jedna holka, čo študuje odev, sa ma pýtala, či sú intermédiá katedra, kde sa nič nerobí.

Preboha. (smiech) Musíme s tým niečo urobiť.