(1)

Úvod

Ak ste dosť odvážni*e a rozhodnete sa ísť preskúmať útroby VŠVU, konkrétne jednej z jej sídiel na Drotárskej ceste, zistíte, že je až príliš jednoduché sa v nej stratiť. Prvá aj druhá budova sú navrhnuté zrkadlovo a prepájajú ich len pomyselné mosty tvorené z prázdnych chodieb. Stratiť sa na VŠVU môžete rôznymi spôsobmi, nielen geograficky, ale aj bytostne. Až príliš ľahko sa stratíte v priestore, v čase, v myšlienkach, či v oduševnenom tvorivom procese. A ja som až po svojom štúdiu zistila, že strácanie a nachádzanie spolu súvisí oveľa väčšmi, než sa na prvý pohľad zdá. Keď budete postupovať po terrā incognitae, stretnete veľa ľudí. No len niektorí sa k vám na istý čas pripoja. Ak budete mať šťastie ako ja, ukážu vám, ako sa dá po neistom teréne našľapovať o čosi ľahšie. Vysvetlia vám poveternostné podmienky a ukážu vám, s ktorým sa dá orientovať na nočnej oblohe. A možno sa vás opýtajú, či cesta, po ktorej kráčate, vás naozaj dovedie do cieľa.

A ja som sa na VŠVU naozaj na chvíľu stratila, a o niečo neskôr som spoznala Ateliér vvv. Spoločne ho už piaty rok vedú Martin Piaček a Dávid Koronczi.

V uvoľnenom rozhovore sa dozviete, ako sa cítia v role pedagógov, či sa učením dokážu uživiť, ako si predstavujú ideálny profil absolventa*ky Ateliéru vvv, ale aj prečo stále dôverujú stratégiám výtvarného umenia, či aké umenie ich dokáže nadchnúť.

Petra Nela Pučeková

(2)

Rozhovor – Nela sa pýta

Ako ste sa dostali k role pedagógov?

Dávid

Rok po diplomovaní ma oslovil Martin, ponúkol mi pozíciu asistenta. Mal som vtedy mierne obavy, cítil som voči tej pozícii pokoru; dnes už vidím, že prehnanú. Najprv som to chcel odmietnuť, ale nakoniec ma Martin uistil a som rád, že som to prijal. Nejako vytušil, že to bude fungovať a som za to vďačný. Začať učiť, bolo totiž jedno zo zásadných rozhodnutí v mojom živote.

Martin

Ja som bol niekoľko rokov mimo akademického prostredia, potom som sa vrátil na doktorandské štúdium na sochársku katedru. Neskôr som odišiel do Austrálie, odkial som uvažoval ísť ešte niekam inam, ale vrátil som sa na pozíciu asistenta na Katedru sochy. Neskôr som sa stal odborným asistentom a mohol som vyučovať, no stále ešte chýbal skok k vedeniu ateliéru. K tomu som sa dopracoval až po desaťročnej praxi v škole.

Nela

A čo si robil v období po ukončení magisterského štúdia, kým si sa vrátil na doktorandské?

Martin

To boli formatívne roky. Práve preto sa snažím aj so študentmi komunikovať empaticky a ak sa dá, tak im odovzdať skúsenosť, že po škole je to náročné. Jozef Jankovič, u koho som študoval, vždy vravel, že prvých päť rokov po škole je kľúčových. Je dôležité, aby človek neprestal robiť. Ale presne si spomínam na chaos pocitov a neistoty, strachu a nádejí... Ešte som ani neskončil školu, už som sa pýtal, čo vlastne bude, čo život prinesie. Ako je vôbec možné v takomto prostredí obstáť a „živiť sa umením…“ Ukázalo sa, že cesta bola pestrá, namáhavá, plná náhod a drobných prác, spoluprác, drobných referencií, množstva práce, ktorú som tvoril zadarmo a naivného nadšenectva. Mám pocit, že sa „to“ nakoniec vždy nejako uprace. Čo sa týka uplatnenia našich absolventov*tiek, som skôr optimista. Naozaj verím, že od nás odchádzajú kvalitní a schopní ľudia, ktorí si zvládnu či už nájsť, alebo vytvoriť zmysluplnú prácu.

Petra

Čo považujete za vaše hard/soft skills?

Dávid

Ja som absolvoval bakalárske štúdium fotografie v Opave na Institutu tvůrčí fotografie. A to je škola zameraná buď na subjektívnu dokumentaristickú fotografiu, primárne smerujúcu k publikáciam a výstavám, alebo na módnu a portrétnu fotografiu. Veľmi ma to bavilo, ale zároveň som už od prvého semestra vedel, že sa voči tomu potrebujem vymedziť. Posúvali ma rôzne workshopy ateliérového svietenia, práce v editačných a grafických softvéroch. Mám ale pocit, že soft skilly som nadobudol až na VŠVU a kvôli tomu som sem vlastne aj prišiel. Prihlásil som sa k Ilone Németh na Katedru intermédií, lebo som presne vedel, že to potrebujem. Vedel som fotiť, ale chcel som vedieť, prečo fotím, Prečo robím to, čo robím. Chcel som pochopiť svoju pozíciu vo svete. Štúdium na VŠVU sa mi zdalo menej ohraničené, neriešilo len problémy umenia a umeleckého sveta, prípadne jediného média.

Petra

Ako sa odzrkadľuje nadobudnutý skill set v súčasnej pedagogickej praxi?

Dávid

Z ITF som si odniesol túžbu byť dobrý v nejakom remesle.  Ak fotíš, alebo robíš čokoľvek iné, tak to rob tak, aby si danú techniku ovládal. To je princíp ktorý sa snažím uplatňovať aj v pedagogike. Buďme dobrí v tom, čo robíme, a je jedno, či je to písanie alebo tvorenie objektov. Soft skilly, ktoré som zakomponoval do svojej praxe od Ilony a ďalších ľudí, ktorých som v kruhoch súčasného umenia stretol, sú ukotvené v silnom záujme o svet.

Martin

Tým že som starší, vidím veci zo vzdialenejšej perspektívy. Bol som gymnazista za socializmu, vysokoškolský študent na lesnom inžinierstve, potom som sa vrátil na kamenársku strednú, kde som sa naplno ponoril do kreslenia a modelovania, až som sa napokon dostal k trojstupňovému štúdiu na VŠVU… Naša škola bola vtedy iná. Boli to roky 1994-2000, a vtedy sa kládol väčší dôraz na každodennú prácu v ateliéri, na tvorbu objektov a kreslenie. Naša škola sa však bude neustále meniť a to je jedno z jej pozitív. Rýchlo sa vyvíja. VŠVU som vďačný za skutočný ponor do klasického sochárskeho vzdelania, vytrvalosť, posúvanie vlastných schopností v oblasti kresby a modelovania, práce s materiálom, čo sú fundamenty trojrozmerného výtvarníctva. Neskôr sa k tomu pridal aj zaujímavý teoretický vklad, ktorý vtedy reprezentovala Mária Orišková, ale aj štúdio okolo Daniela Fischera, Jana Geržová a rané Sorosovo centrum. To boli naše hlavné zdroje. V druhej polovici štúdia vstupuje do hry internet. Potom zažívam šok po škole, som hodený do studenej vody, premýšľam, ako prežiť. Neskôr prichádza doktorandúra ako fantastická príležitosť na návrat do inšpiratívneho prostredia. Človek už vtedy vie, čo chce, a s radosťou sa tomu venuje. Rozširuje si poznanie v smere, ktorý si zvolil.

Na našej škole si stále vážim, že je to nasýtené, inšpiratívne a bezpečné prostredie (aj keď sa stále nájdu výhrady a máme sa v čom zlepšiť). Je to prijímajúce prostredie plné zmeny, oduševnenia. Každá individualita doň prináša niečo nové, kreuje sa diskurz, kreujú sa jazyky, citlivosti, estetiky. Cítim veľké privilégium, že sa toho môžem zúčastňovať.

Petra

A ako sa to u teba odzrkadľuje v tom, keď učíš?

Martin

Pri mojej pedagogickej práci sa snažím maximálne využiť a kombinovať ťah a túžbu po súčasnom umení, prácu s vlastnými limitmi, všetko to prepájať s prahnutím po fyzickej práci. Neustálym pohybom predstáv k hmote a zase naspäť.

Petra

Živíte sa len učením?

Dávid

Škola je pre mňa zamestnaním aj istým typom odmeny. Zúčastňovať sa na prevádzke VŠVU je také vzrušujúce, že otázka finančného pokrytia času je pre mňa menej zásadná. Ale zároveň je dôležitá, pretože sa to odzrkadľuje v spôsobe nášho života. A náš učiteľský plat nepostačuje pre život. Tvorí zhruba polovicu môjho rozpočtu. Okrem školy musím raz toľko financií niekde nazbierať. Našťastie mám už od osemnástich živnosť, moja rodina je z podnikavého prostredia. Full timovo som pracoval ešte aj popri štúdiu v reklamnej agentúre, no v súčasnosti robím najmä grafický dizajn pre rôzne kultúrne a neziskové projekty a nejaký príjem mám aj z doktorandského štúdia v Brne.

Martin

Financie boli moja veľká obava a úzkosť už aj v čase, keď som študoval. Veľa som pracoval, ale hlavne lacno a manuálne. Robil som reštaurovanie, prácu na stavbách aj v lese. Keď som robil asistenta, tak mi na iné práce už nezostávaval čas. Boli sme naozaj chudobní, a to aj počas pobytu v Austrálii. Prešiel som si mnohými zamestnaniami a nebolo to bohviečo. Situácia bola dosť depresívna, ale to bolo typické pre deväťdesiatky. Učenie ma ani dnes nedokáže úplne uživiť. Tvorí iba väčšiu časť mojich nevyhnutných výdavkov (to ešte nehovorím o investičných a rekreačných). Ale je to natoľko flexibilná práca, že si môžem pri nej dovoliť mať iné príjmy. Neobhajujem túto situáciu, bol by som rád, keby sme boli poriadne ohodnotení a v čase mimo školy sme sa mohli venovať sami sebe. Teraz okrem učenia musíme veľmi veľa pracovať aj inde. Dnes mi postupne po rokoch práce nejaké financie prichádzajú aj zo súťaží, dizajnérskych návrhov, ocenení, občasných predajov, honorárov z výstav a prednášok. Ale viem, že každý mesiac musím poskladať nevyhnutný rodinný rozpočet. Za posledné roky je táto situácia už v miernom pluse a aj v tom sa cítim šťastný a obdarený. Kedysi som investoval veľa rodinných peňazí do tvorby diel a bolo to dosť napnuté. Najväčší tlak konečne povolil, ale stále to nie je blahobyt. Aj po dlhých rokoch pomerne prestížneho zamestnania, aktivít a pôsobenia vo verejnom priestore, spoločne ašpirujeme na typ priemerného platu vo veľkomeste. Tento smer nie je pre ľudí, ktorí majú od finančného zabezpečenia väčšie očakávania. Ale konečne to mám udržateľne nastavené a je to v poriadku. Necítim sa chudobný, naopak, mám presne taký život, aký chcem, len je to nastavené materiálne skromnejšie.

Myslím, že sa dnes podobne rozhodujú aj študenti*ky. Cítia, aké je to ťažké po škole, vidia prekarizovanú umeleckú budúcnosť, ktorá ich čaká. Dobre vedia, že si živobytie budú musieť skladať namáhavo z viacerých zdrojov, bez prísľubu „veľkého riešenia“ v podobe dream jobu, ktorý by všetko zaplátal a ešte ich aj pozdvihol do pohodlného, uvoľneného módu. Je ťažké nájsť pocit bezpečia, ak musí byť človek jednostaj ostražitý a musí neustále pracovať. Ja mám pocit, že neustále pracujeme, už pomaly ani nevidíme rozdiel medzi prácou a neprácou. Čo nie je vôbec ideálne, ale aspoň v týchto prácach stále nachádzame nejaký zmysel.

Dávid

Možno to znie, akoby sme boli z devätnásteho storočia, akoby sme to celé romantizovali, ale ja si naozaj myslím, že v akejkoľvek práci, ktorú robí človek z vášne, bude riešiť tieto výzvy. Možno máme pred sebou ideál, že chceme byť všetci férovo zaplatení... To je aktuálny naratív spojený s prácou aj v umení. A to je v poriadku, potrebujeme tieto boje viesť. Ale obsesívne sebapopieranie podľa mňa k vrcholovému výkonu jednoducho patrí. Neviem si predstaviť tvoriť v absolútnom pohodlí.

Martin

Vnímam tu dve úrovne. V jednej sa kriticky vymedzujeme proti spoločenským podmienkam a hľadáme nejakú mieru reformy, formu kritiky. Nejakým spôsobom naliehame, aby sa podmienky pre aktérov*ky menej privilegovaných skupín zlepšovali. Skrátka vyvíjame tlak. Druhá poloha je individuálna zodpovednosť a odhodlanie robiť svoj projekt. Tie dve veci sú paralelné. Vo výtvarnom umení, pokiaľ nefungujeme ako kolektív, sme v skutočnosti samostatnou jednotkou, ktorá do umeleckého prostredia prináša čosi, čomu verí. Verí, že je to hodnotné a že si to v tom prostredí nájde svoje miesto. Musíme naliehať, musíme sa zlepšovať, musíme pracovať, nedá sa chcieť odmenu hneď od začiatku. Máme k dispozícii viacero podporných mechanizmov, grantov, štipendií, ale to neznamená, že cesta bude pohodlná. Odhodlanie robiť niečo, čo tu ešte nebolo, ale nikto to od nás ani explicitne nepýta, je vykúpené zápasom o naše dielo. A tá daň z nášho zápasenia sa prejavuje na vyčerpanosti, ktoré cítia aj naše rodiny a okolie. Často máme pochybnosti, či to tak musí byť, či to stojí za to. A tieto otázky si musí každý zodpovedať sám. Pre mňa to stálo za to, ale v hre je  veľa individuálnych faktorov: náš pôvod, rodina, štartovacie čiary, ktoré máme iné, rôzna miera odhodlania, rôzna miera nárokov. Ja by som bol skutočne rád, keby tento zápas neprodukoval nešťastných ľudí. Snažím sa aj počas učenia pripomínať, že to nie sú preteky za úspechom. Vždy sa nájde zopár žiarivých príkladov, ktorým to vyšlo a teraz žijú veselo iba z umenia, ale za tými príkladmi je ešte veľa odtieňov. Je dôležité, či dokážeme byť nastavení tak, aby to nesmerovalo k vyhoreniu, aby sme vedeli so sebou citlivo pracovať, uvedomiť si, že vo výsledku je cenná aj rôzna miera tvorivého zapojenia, že možno stačí byť členom*kou tvorivého kolektívu, alebo zložkou kultúrnej inštitúcie. Miera odovzdania sa svetu umenia môže byť rôzna na základe individuálnych predstáv a možností. Ale ak sa mi nepodarí uspieť vo vrcholovom individualistickom svete predajov a výstav, nemal by som cítiť frustráciu. Je to neistý terén. Sloboda a zodpovednosť vedia byť aj zraňujúce. Je to namáhavé, najmä neistota presadenia sa a uplatnenia sa.

Petra

Vediete ateliér už päť rokov. Ako sa pre vás vvv odvtedy zmenilo?

Martin

Na začiatku sú krásne predsavzatia, lebo to chceš robiť dobre. Hľadáš čo najväčšiu mieru horizontality, čo najviac pochopenia, motivácie, čo najviac radosti. Projekty nových ateliérov, o ktorých počúvam na konkurzoch, akoby objavovali nový druh dobra. No o rovnaké dobro sa zároveň snažia všetci kolegovia*yne, aspoň dúfam. Každý ateliér má svoju vlastnú atmosféru, farebnosť, príchuť a podľa toho si ich študenti*ky vyberajú. Verím, že sa so študentmi*kami vo väčšine hodnôt zhodneme.  Zostava je vždy trochu iná, má iný charakter, odlišnú dynamiku, preto sa aj naše predstavy a metódy každý rok trochu menia… Dôležitá je schopnosť korekcií, ktoré do našej metodiky vnášame s odstupmi každého semestra. Vždy sa snažíme to domyslieť o niečo lepšie, hoci nám samozrejme môže niečo ujsť. Ale schopnosť vyvíjať sa je dôležitá. Veľkú mieru v tejto evolúcii zohráva aj študentstvo, a je dôležité, aby si to uvedomilo. Ich úloha je podstatná. Som zároveň presvedčený o tom, že by sme mali prinášať aj vlastnú víziu. Balansovanie láskavosti a náročnosti je práve tá črta, ktorá robí ateliér ateliérom. Verím, že sa nám celkom dobre darí balansovať kritiku a láskavosť. Verím, že máme schopnosť tieto dve veci spojiť v jedno. Zároveň mám neustálu pochybnosť, či náhodou nie je protichodné, ak chce človek byť dobrým individualistickým umelcom*kyňou a zároveň dobrým pedagógom*gičkou.

Dávid

Väčšina z nás, ktorí tu učíme, nie sme vyučení pedagógovia, skôr sme k učeniu dospeli vďaka umelecko-výskumným výsledkom/snahám, alebo vďaka tomu, že niekto odhalil náš potenciál. Mám radosť, že som túto prácu prijal a že si ma Martin vybral a podporil. Za tých päť rokov som sa naučil napríklad aj vyvažovať starostlivosť s nejakým typom profesionality. Čím idealisteckejšie praxe chceme robiť, tým sústredenejší a odovzdanejší musíme byť. A to sa nedá bez profesionálneho a termínmi ohraničeného prostredia. Niekedy máme pocit, že o veciach stačí zaujímavo rozprávať a vďaka tomu sa zmena udeje, ale väčšinou to tak nie je. Na začiatku môjho pôsobenia na katedre to bol trochu chaos. Dnes sa nám už podarilo dosiahnuť transparentnú štruktúru semestrov a dokázali sme ustáliť to, ako a akými kanálmi sa komunikuje v kolektíve… nastavili sme hranice. Zároveň sa nám darí dobre vymýšľať a zorganizovať program. Potrebovali sme na to čas, zo začiatku sme pracovali viac intuitívne. Teraz to robíme lepšie. Myslím, že sa nám podarilo vypestovať prostredie, v ktorom sa ľudia neboja vyjadriť spätnú väzbu smerom ku nám, hoci aj kritickú.

Martin

Ja vnímam ako úspech čoraz väčšiu mieru samoorganizácie. Sme typ ateliéru, ktorý ľudí vedie k aktivite prirodzene. Bol by som rád keby ten kvas, tá aktivita v ateliéri nebola ani v budúcnosti závislá len od inštitucionálnych faktorov. Aby neustále vznikali väzby medzi jednotlivcami, ktoré presahujú dĺžku ich pobytu na škole. Potešilo by ma, ak by som sa mohol stiahnuť viac do úzadia a nechať priestor pre vznik nových aktivít. Aby sa študentstvo viac stotožnilo so svojou historickou rolou, uvedomením si svojej dospelosti, že je na vrchole životného obdobia, má najviac energie, času a potenciálu pre vznik čohosi nového.

Martin

Medzi úspechy ateliéru radíme aj prednáškový cyklus Soft Norm, spoločné tvorivé výlety (Schaubmarov mlyn, Plato, Banská Štiavnica…) a posledné výstavy, Dukla, Ostrava a Kunsthalle, Bratislava.

Petra

Aké očakávania máte od roly pedagóga a naopak, aké od študentstva? Ako vyzerá ideálny profil vášho*vašej absolvent*ky?

Dávid

Baví ma čítať dobrú, pútavú, literárne zaujímavú, no argumentami podkutú literatúru, ktorá mi osvetľuje moje pôsobenie vo svete. A baví ma literatúra, ktorá hovorí o pedagógii ako o etickom dialógu. V momente, keď sa nastavia podmienky výučby a zároveň sa výučba bude nasycovať aj našou prácou, vytvoríme prostredie, kde sa ,,zrazu dejú veci”. Keď sa navzájom otvoríme, môžeme sa učiť jeden od druhého, môžeme striedať roly učiteľov*iek a učiacich sa. Myslím si, že práve to je naša úloha.

Martin

Teraz si na čo presne odpovedal? Inak, pekne hovoríš.

Petra

Na to, ako vníma rolu pedagóga. Dávid, ešte prosím povedz, čo je pre teba pedagogický úspech?

Dávid

Úspešný absolvent*ka je z môjho pohľadu človek, ktorý o niečo menej pochybuje o svojej pozícii vo svete. Znie to vágne, alebo zbytočne poeticky, ale prirodzene veľa ľudí na vysokej škole ešte pochybuje o tom, či si zvolili správne, či je umenie tou správnou cestou, či svet, v ktorom žijú, je vôbec pripravený ešte niečo prijímať. Ten pretlak informácií nám bzučí okolo uší. Je to veľmi komplikovaný a informáciami presýtený svet, ktorý je plný kríz a tak sa v nás prirodzene vynárajú rôzne neistoty, úzkosti a strach. Zmyslom našej školy, alebo zmyslom umenia, je emancipovať ľudí tak, aby našli svoj hlas v umeleckej praxi. Aby zistili, kde si dokážu predstaviť svoje miesto vo svete a zároveň sa o to podeliť s inými. Jedine tak môžu pozitívne pôsobiť na svoje okolie.

Martin

Pre mňa by absolvent*ka mohol*la byť sebavedomejší*a, citlivejší*a, rozhľadenejší*a, artikulovanejší*a, so schopnosťami sa vyjadriť a vydržať. Aby si vedel*a s chuťou a inštinktom niečo vybrať a chcel*a sa v tom zlepšovať väčšmi, než keď do našej školy vstúpil*a alebo keď si ju vybral*a. Aby bol*a v dobrom zmysle dravý*á, ale aj citlivý*á. Asertívny*á, ak sa jemu*jej alebo niekomu niečo deje. Aby mal*a lásku k sebe, ale aj schopnosť odpustenia a tým pádom bol*a lepší*a pre svet. Asi sa nedá postaviť záujmy sveta pred svoje, lebo najprv musíme vyriešiť seba. Aj keď je svet umenia plný protikladov, musíme v neho nejako veriť. Alebo nemusíme, a potom robme niečo iné.

Dávid

Ono to znie anekdoticky, ale súčasťou štúdia môže byť aj to, že počas spoločne stráveného času dozrejeme natoľko, že si uvedomíme, že toto nie je cesta pre nás. To je v poriadku. My vo vedení ateliéru však stále dôverujeme umeleckým nástrojom a stratégiám. A to nielen preto, že veríme v ich moc a schopnosť predstavovať si lepší svet, ale zároveň cítime, že si ten lepší svet vieme tak trochu vyskúšať na pôde umeleckých inštitúcií. A máme aj nástroje pre zábavu a oddych. Nie v zmysle úteku, ale v zmysle načerpania energie. Zmyslom umenia je aj vytvárať priestory oddychu v komplikovanom svete. Nemôžeme byť vždy s transparentom v prvej línii, niekedy si chcem aj v pohode vypočuť dobrý album, alebo si zatancovať na Rihannu, alebo si pozrieť ľahký seriál. A to tiež musí niekto kvalitne vyprodukovať. Takže úlohou umenia je aj zabaviť, odľahčiť, vysmiať sa svetu, vysmiať sa sám sebe. V toto veríme.

Petra

Máte niekedy o svojej práci pochybnosti?

Dávid

Áno a veľmi často.

Martin

Sú obdobia zhustenejších pochybností a potom obdobia nádeje a až manickej produktivity. Ale som vždy prekvapený, keď spoznám výtvarníkov*čky, ktorí*é majú neotrasiteľné sebavedomie.

Petra

Aké umenie vás dokáže nadchnúť?

Dávid

Je to veľmi pestré. Nuansovité, má to veľa odtieňkov. Ale v zásade ma bavia veci, ktoré majú svoj charakter, o ktorom aj vedia a pracujú s ním. Diela môžu byť vysoké, nízke, staré, nové, najnovšie… Ale nutne potrebujem cítiť dávku odovzdania sa žánru a verzii sveta, ktorý mi ten projekt chce ukázať. Aby to bolo konkrétnejšie, naozaj si hrozne rád vypočujem Beyoncé, ale rád sa vraciam aj ku zbierke Glassových kompozícií. Baví ma chodiť na staré umenie do veľkých zbierkotvorných inštitúcií, ale teším sa aj z nejakej hybridnej, tekutej, performatívnej akcie vo vlhkom suterénnom priestore. Mám rád reality shows, mainstreamovú televíziu, telenovely, ale aj vysoko sofistikované artové filmy, vtipnú a ľahkú literatúru, ale rovnako aj diskurzívnu, angažovanú esejistiku. Všetky polohy majú svoj potenciál, len musia byť dobré. A tým „musia byť dobré“, myslím to, že musia byť odpracované. Dielu začnem skutočne veriť až vtedy, keď cítim, že doň niekto vložil energiu a čas. A potrebujem z dobrého umenia ešte jednu vec. Odtlačok sveta. Kľudne fantastického, magického, ale potrebujem cítiť to (slovami Mariny Garcés) prahnutie po svete.

Petra

Dajte ešte tipy na obľúbené umenie.

Dávid

Uf, ťažké. Je toho veľa. Ale jeden z mojich all time obľúbených albumov je Black up (2011) od seattleskej afrofuturistickej formácie Shabazz Palaces, jednou z mojich najmilovanejších beletrií je srdcovka môjho drahého priateľa Petra Balka Vtedy v Lošonci (2015), a ak poézia, tak mám rád Petőfiho aj Smreka. Čo sa týka teoretických textov, odporúčam Toward the Not-Yet, Art as Public Practice (2021), ktorú editovali Jeanne van Heeswijk, Maria Hlavajova a Rachael Rakes. Ak si mám vybrať povedzme jeden film, tak to bude Taxidermia (réž. György Pálfi, 2006), ktorú mám vypálenú do sietnice, mňam. A z výtvarného umenia musím spomenúť prax britskej dvojice Cooking Sections, alebo výstavu IN ONE’S BREATH – NOTHING STANDS STILL vietnamského umelca Tuana Mamiho, ktorú sme s partnerkou Martinou mohli vidieť v saigonskom centre súčasného umenia The Factory. A mám veľmi rád grafiky Gyulu Szabóa.

Martin

Naša preferencia konkrétneho umenia závisí aj od chvíle, v ktorej sa práve nachádzame. Vďaka kultúre a umeniu za túto pestrosť, dostupnosť a množstvo výberu. Keď som bol mladší, mal som oveľa ostrejšie nastavené hodnotiace kritériá, napríklad čo sa týka slovenskej výtvarnej scény. Teraz cítim viac pochopenia pre odlišné výtvarné cesty mojich kolegov*ýň. S odstupom času oveľa viac oceňujem oddanosť a vytrvalosť. To, že niekto svoje médium, svoju tému vytrvalo kultivuje. Mám rád celoživotný záujem, to ma dojíma. A na mladých prácach ma dojíma reflexia života, ľahkosť, nezaťaženosť. Ale ak mám dať konkrétne tipy, tak sú tu:

Starí*é známi*e: (umelci*yne a knižky, ku ktorým sa rád vraciam): John Baldessari, Vladimír Mišík, PJ Harvey, Richard Brautigan, Egon Bondy

Objavy roku: Kae Tempest, Cheat Codes

Petra

Snažíte sa reflektovať kriticky inštitúciu, v ktorej pracujete a usilujete sa o to, aby senát vaše postrehy zapracoval? Alebo školu skôr bránite?

Martin

Pre študentov*ky je samozrejmé, že škola existuje. Je to vesmír, do ktorého s očakávaniami vstupujú. Ale môj pohyb v rámci senátu, katedry a školy ako celku mi pripomína, že o naše prostredie treba bojovať, aby vôbec existovalo. Ja som momentálne asi v pozícii celoživotného fanúšika VŠVU, som skôr obhajca a ochranca tejto inštitúcie. Čo nevylučuje iniciatívy o neustály revisting a reinstalling. Ale cením si túto školu, mám ju rád, je pre mňa špeciálna aj v porovnaní s inými školami, na ktorých som pracoval.

Dávid

Niekedy sa aj po piatich rokoch pristihnem pri tom, že si pomyslím: aké je to bizarné, že učím v škole, o ktorej som sníval ako štrnásťročný chalan. Vedy som pochyboval, či tam vôbec raz budem môcť študovať. Presne si pamätám, že v eseji, ktorú som napísal na gymnáziu na francúzštine, som vyjadril nádej, že ak sa všetko podarí, budem za chvíľu študovať na FAMU alebo VŠVU. A zrazu je to už päť rokov, čo je to moja zamestnanie. Z toho vyplýva aj moja láska k tejto inštitúcii. Napriek tomu, že niektoré veci vnímam ako problematické, cítim voči nej skôr ochranársko-priateľský vzťah. Ale svoje postrehy z pozície pedagóga, alebo postrehy zo strany študentstva chcem aktívne zapracovávať minimálne do nepísaných stanov nášho ateliéru. Podriaďujem svoje pôsobenie na škole neustálej revízii, ale vždy sa snažím vychádzať z láskavo-kritickej pozície.

Rozhovor viedla Petra Nela Pučeková